Drahá SOZA, vypadla mi slza..

Opäť raz sociálna sieť pomohla naštvať ľudí. Nie že by ľudí nebolo naštvaných viac a už dávnejšie, ale čím nezmyselnejší a paradoxnejší je príklad, tým je účinok naštvatosti väčší.

Pred pár rokmi som napísal pesničku. Napísal som ich viac, ale táto jedna sa objavila na hudobnom nosiči. A keďže každý hudobný nosič ktorý sa v tejto krajine vydá musí mať také zázračné číselko, musí sa pesnička zaregistrovať na SOZA (čo je slovenský ochranný zväz autorský). Aj keď nepotrebujem byť chránený. Navyše, keby som niekedy niekde počul ako hrá moju pesničku niekto iný, tak by som sa potešil (čo sa raz aj stalo, a v jednej dedine miestna folklórna skupina hrala moju pieseň, a mysleli si že je ľudová. Takže SOZE asi neplatili nič). A potešil som sa tiež, keď som moju pesničku počul v rádiu. Moje meno a pieseň nieje dôležitá, lebo takých vzniklo milióny. Ale bolo to niečo ako ľudová pieseň (čo ste asi pochopili, keďže ju hrala folklórna skupina.). Textovo niečo podobné ako:

Tento text napísal pán K. Meno a priezvisko nieje dôležité, lebo toto nie je o pánovi K. Tiež sa podobá na ľudovú tvorbu. Nechcem povedať, že píšem texty ako pán K., skôr to, že ich neviem predať (a ani nechcem). Úspech totiž spočíva v tom, že napíšete text na pár riadkov, chytľavú melódiu, zoberiete peknú speváčku a tlačíte. Musíte ju pretlačiť do rádií, do telky, do novín.. Potom sa stane, že spomínanú pesničku úplne náhodou uvidíte v Modrom z neba (dokonca aj scenár upravia tak, aby sa tam akože hodila), píše sa o nej pol roka pred tým ako vôbec uzrie svetlo sveta a podobne.

Áno, umenie je predať, nie len vytvoriť. Nedávno som s pánom K. čítal rozhovor, ktorý neviem nájsť, tak budem parafrázovať. Kritizoval, že texty piesní už nemajú takú úroveň ako kedysi, a že kedysi písali texty profesionálny textári. Nechcem porovnávať úroveň textov, nech si každý počúva čo chce (aj keď niektoré texty slovenských skupín ma až vytáčajú). Ale chápem nostalgiu autora. Boli to pekné časy, keď spoza každého rohu na vás vyskočil Elán, Team a Beáta Dubasová. Boli to krásne, uhladené texty, schválené na vyšších miestach. A boli písané profesionálmi. Hŕstka interpretov na výslní, a hŕstka vyvolených autorov. To bol život. Autor bol spokojný, SOZA bola spokojná, aj papaláši boli spokojní. Aký krásny bol vtedy svet.

Ale doba sa mení. Dnes si napíše kto chce čo chce, a ešte to aj zavesí na web. Bez súhlasu.

Napriek tomu, že som zaregistroval pieseň na SOZA (lebo som musel), nikdy ma nikto nekontaktoval. Pieseň sa hrala v rádiách, a nedostal som za to nič. Vôbec mi to nevadí. Ale neviem, koho potom vlastne ten zväz ochraňuje.

Myslím, že tých, čo sa hudbou živia (ľudí ako je pán K). A hlavne samých seba, aby odôvodnili svoju existenciu.  Lebo doba je ťažká, a už to nie je to, čo to bývalo.

Navrhujem prijať zákon na ochranu poslucháčov, ktorý by fungoval nejak takto: vždy keď bude občan počuť na verejnosti nedobrovoľne pieseň registrovanú v SOZA, zaplatí mu táto organizácia istú sumu. Za to že musíme počúvať v nákupných centrách a všade kam sa pohnem pesničky podobné tej hore. Že musia deti na Mikuláša recitovať básničky a spievať pesničky od ujov, ktorí čakajú, že za to niečo dostanú.

Súhlasím s tým, že aj autori musia z niečoho žiť. Keď sa niekto živý písaním hudby, musí mať z tej hudby príjem. Ja by som to riešil ale vzťahom medzi interpretom (alebo jeho manažmentom) a autorom. Nech si sami dohodnú podmienky. Napíšte mi text za toľko a toľko, prípadne dostanete províziu zo zisku toľko a toľko. Načo do toho ťahať široký okruch ľudí a načo tých ľudí buzerovať. Lebo to nie je o ničom inom.

A na záver pieseň pre organizáciu, ktorá dáva tak veľa tejto krajine (nájdete v nej aj pána K.)

Dodatok: Poplatok za zverejnené videá (vrátane hudby a textov) mi nezabudnite poslať vo forme faktúry.

Podporte prosím na VYBRALI.SME